Priznanie

Neviem, kde odvahu nabrala som,
no povedať ti to musela som.
Vieš, aká je láska krásna,
ako bolí, aj ako sa pri nej trpí,
to všetko vieš ty sám,
odo mňa to právo počuť nemáš.
Aj keď neviem, či urobila som dobre,
keď som ti to povedala,
no teraz je to už úplne jedno.
Keby som mohla vrátiť ten deň,
vrátiť to do čias,
v ktorých si o mne nevedel,
no to bohužiaľ nejde.
Bol si prekvapený,
lebo si to nečakal,
no na moje prekvapenie
si to zobral veľmi dobre.
Síce netuším ako to prežívaš,
čo odvtedy cítiš
a nad čím premýšľaš,
ale viem,
že ma nemáš rád,
že láska si našla zle,
pretože ty o mňa nestojíš...
Snáď sa na mňa nehneváš
a snaď si ma pochopil,
pretože ty sám si pre lásku trpel.
Je mi ľúto,
že som to nezvládla
a preto som to vravela.
Kebyže to neurobím,
nikdy sa to nedozvieš,
teraz to ľutujem.
Slová však už nezmiznú
a ja dúfam, že nemáš výčitky svedomia
a ani kvôli mojej hlúposti netrpíš.
Ešte neviem, či sa s tebou budem baviť,
či sa ešte niekedy uvidíme.
Je ľahké nabrať odvahu povedať to,
no čo bude potom
už záleží na obidvoch.
Tak dúfam, že ja tú odvahu nájdem,
že ťa kvôli ládke nestratím...
Ak už mi nie je súdené tvoje srdce,
snáď mi ostaneš aspoň ako kamarát...